{"guid": "ussr:92e162ac-b8ad-435e-9c0b-5ef4e873c050", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3. US.427.2012.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 427/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 427/2012 z 17. 12. 2014", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 17. decembra 2014, sp. zn. III. ÚS 427/2012, ECLI:SK:USSR:2015:3. US.427.2012.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2014-12-17", "forma": "Nález", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "nazov": "čl. 30 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-30"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-21.odsek-4", "nazov": "čl. 21 ods. 4 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-21.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-21"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/120/#clanok-25", "nazov": "čl. 25 zákona č. 120/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/120/#clanok-25", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/120-1976/clanok-25"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/120/#clanok-26", "nazov": "čl. 26 zákona č. 120/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/120/#clanok-26", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/120-1976/clanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 21 ods. 4", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 21 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 21 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 25 písm. c", "nazov": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 25 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 25 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 26", "nazov": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 26", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 26", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-30", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-21", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1976/120#clanok-25", "/SK/ZZ/1976/120#clanok-26", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/92e162ac-b8ad-435e-9c0b-5ef4e873c050", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3. US.427.2012.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3. US.427.2012.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3. US.427.2012.1/text", "citacie_n": 15, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 427/2012­161\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2014\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) a zo sudcov Sergeja\nKohuta a Rudolfa Tkáčika prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Advokátska\nkancelária, Námestie SNP 15, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva\nna prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a podľa čl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, práva na vstup do\nverejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd\na práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, práva na rovnosť podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na rovnosť a ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 26 Medzinárodného\npaktu o občianskych a politických právach postupom prezidenta Slovenskej republiky\nsúvisiacim s jeho kandidatúrou na funkciu generálneho prokurátora Slovenskej republiky\na takto\nrozhodol:\n\nSťažnosti\n\n, nevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra\n2011 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamieta porušenie svojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným\nfunkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa\nčl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina), práva na vstup\ndo verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach (ďalej len „pakt o občianskych právach“), práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods.\n2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rovnosť podľa\nčl. 12 ods. 2 ústavy a práva na rovnosť a ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 26 paktu\no občianskych právach postupom prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident\nrepubliky“ alebo „prezident“) súvisiacim s jeho vymenovaním do funkcie generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“).\n2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 427/2012­48 z 12. septembra 2012 prijal\nsťažnosť na ďalšie konanie.\n3. Podstatou sťažnosti je posúdenie ústavnosti časového priestoru, doby, ktorá\nuplynula, kým prezident republiky vyjadril autoritatívnu pozíciu voči sťažovateľovi, ktorý\nbol zvolený Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) ako kandidát na\ngenerálneho prokurátora, a to z hľadiska subjektívnych ústavných práv sťažovateľa. Sťažnosť\nbola rozhodnutá počas funkčného obdobia prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku,\n\n2\n\navšak vyjadrenia v sťažnosti pochádzajú z funkčného obdobia prezidenta Slovenskej\nrepubliky Ivana Gašparoviča.\n4. Sťažovateľ namieta nečinnosť prezidenta republiky pri jeho menovaní do funkcie\ngenerálneho prokurátora, čím malo dôjsť aj k porušeniu rovnosti a diskriminácie pri prístupe\nk verejným funkciám.\n5. Sťažnosť sa vývojom veci rozdelila na dve časti, resp. druhá časť úplne nahradila\nčasť prvú. V prvej fáze sťažovateľ tvrdil, že zvolením za kandidáta získal nárok na funkciu\ngenerálneho prokurátora a odstránenie nečinnosti malo nastať konaním a rozhodnutím\nprezidenta o vymenovaní. Konkrétne, sťažovateľ najprv žiadal, aby prezident republiky\n„o vymenovaní konal a rozhodol do jedného mesiaca“, a neskôr žiadal, aby prezident\n„vo veci vymenovania konal a rozhodol“. Po formálnom odmietnutí vymenovať sťažovateľa\ndo funkcie generálneho prokurátora sťažovateľ podaním z 23. januára 2013 vlastne\ntransformoval sťažnosť na otázku ústavnosti nečinnosti prezidenta len v zmysle adekvátnosti\nčasu, zdĺhavosti.\n6. Zo sťažnosti, jej prvého doplnenia, vyjadrenia prezidenta, stanoviska sťažovateľa\nk vyjadreniu prezidenta republiky a doplnenia sťažnosti so zmenou petitu vyplýva ďalej\npopísaný vývoj veci a argumentácia účastníkov. K právomoci ústavného súdu sťažovateľ\nuviedol, že žaloba proti nečinnosti orgánov verejnej správy v režime správneho súdnictva je\nobmedzená, pretože ju možno použiť len proti orgánom verejnej správy, nie však proti\nprezidentovi republiky. Z tohto dôvodu podáva priamo ústavnú sťažnosť.\nSkutkový stav veci\n7. Sťažovateľ v časti opisu skutkového stavu (body 7 – 13 nálezu) uvádza, že 17. júna\n2011 bol národnou radou na jej 19. schôdzi v 5. volebnom období platne v tajnej voľbe\nzvolený za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky a uznesením národnej rady č. 499 zo 17. júna 2011 bol písomne navrhnutý\n\n3\n\nprezidentovi republiky na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora. Prezident však\nsťažovateľa nevymenoval.\n8. Sťažovateľ ďalej popisuje, ako prezident vysvetľoval svoje počínanie. Prezident\nrepubliky svoju pretrvávajúcu nečinnosť, ktorá bola v čase podania sťažnosti podľa\nsťažovateľa\n\nprávne\n\nneodôvodniteľná,\n\nvysvetľoval\n\nviackrát\n\nrôznymi\n\na\n\nnavzájom\n\nnesúvisiacimi dôvodmi, ktoré však nie sú právne relevantné. V deň konania voľby prezident\nrepubliky avizoval, že s vymenovaním počká do rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn.\nPL. ÚS 95/2011 (tajná/verejná voľba), pričom sa vyjadril, že: „určite, že sú aj ďalšie\nfaktory, ktoré môžu moje rozhodnutie o vymenovaní pána\n\novplyvniť. A jeho\n\npôsobenie na generálnej prokuratúre je jedným z nich.“.\n9. Podľa sťažovateľa vec sp. zn. PL. ÚS 95/2011 nemala na jeho vymenovanie vplyv,\npretože bol zvolený v tajnej voľbe v súlade s vtedy platnými predpismi a taktiež platí\nprezumpcia ústavnosti. Ústavný súd napokon v tejto veci rozhodol, že relevantná právna\núprava je v súlade s ústavou.\n10. Prezident republiky sa však 14. októbra 2011 vyjadril, že „\n\nje pre mňa\n\nterciárna otázka v tomto momente“. Sťažovateľ na to požiadal prezidenta republiky\no osobné stretnutie v záujme vyhnutia sa súdnym sporom. Takéto stretnutie sa\nneuskutočnilo. Ako uvádza sťažovateľ, „zrazu sa objavili ďalšie dôvody“ na odkladanie\njeho vymenovania. Prezident republiky uviedol, že „Ústavný súd sa nezaoberal tým, že sa\nmenil dvakrát zákon, kandidáti sa prihlásili, potom sa odvolali, potom čakali, čo bude...“,\nalebo že prezident „nie [je] presvedčený, že táto voľba [tajná voľba, v ktorej bol sťažovateľ\nzvolený za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora, pozn.\nsťažovateľa] nebola vyslovene organizovaná politickými stranami a generálny prokurátor\nby mal byť nezávislý.“.\n11. Po rozhodnutí prezidenta o nevymenovaní sťažovateľ argumentoval, že\nrozhodnutie o nevymenovaní je dôležitým dôkazom toho, že prezident republiky bol\nskutočne 18 mesiacov nečinný bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Nič mu nebránilo, aby\n4\n\ndôvody, ktorými odôvodnil rozhodnutie o nevymenovaní, uviedol už 29. júla 2011. Jediná\nskutočnosť, „ktorá sa stala známou neskôr, bola udalosť spočívajúca v náhodnom ľudskom\npochybení sťažovateľa pri zaznamenávaní výpovede poslanca\n\n, ku ktorej\n\ndošlo 29. júla 2011“.\n12. Ako tvrdí sťažovateľ, „nemožno pochybovať o tom, že prezident v skutočnosti\nsťažovateľa vymenovať do funkcie od začiatku nechcel, pričom celý čas sa snažil hľadať\ndôvody, pre ktoré ho nemusí vymenovať. Ak by platil opak, potom prezidentovi nič\nnebránilo vymenovať sťažovateľa do funkcie kedykoľvek počas uvedeného 18­mesačného\nobdobia.“.\n13. Skutočnosť, že prezidentove argumenty boli výhovorkami, podľa sťažovateľa\nvyplýva z toho, že (i) prezident čakal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 95/2011, avšak v rozhodnutí o nevymenovaní tento nález „ignoroval a nijako naň\nnereferoval“, dokonca uviedol tvrdenia, ktoré sú v „priamom rozpore“ s týmto nálezom;\n(ii) prezident čakal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 433/2012, avšak\nv rozhodnutí o nevymenovaní tento nález ignoroval a nijako naň nereferoval, dokonca\nuviedol tvrdenia, ktoré sú v priamom rozpore s týmto uznesením; (iii) prezident čakal na\nnález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012, avšak označil ho za zbytočné podanie, ktoré\n„iba zbytočne zamestná ústavný súd“. Pretože návrh naň nepodal sám, ale podali ho\nposlanci v reakcii na prezidentovu nečinnosť a prezident ho označil za zbytočný, tak tým\nvyjadril, že nepotrebuje poznať výklad daného ustanovenia. V opačnom prípade by sám\npodal návrh na výklad; (iv) prezident čakal na rozhodnutie o tejto sťažnosti\n(III. ÚS 427/2012), avšak napokon od toho po podaní námietok upustil. Z uvedeného\nvyplýva, že 18­mesačné otáľanie je právne a logicky neodôvodniteľné, a preto ho nemožno\nkvalifikovať inak ako neodôvodnenú nečinnosť.\nNamietané právo na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok\na povinnosť prezidenta Slovenskej republiky vymenovať sťažovateľa do funkcie\n\n5\n\n14. Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti (body 14 – 19 nálezu) vysvetľuje, ako je\nsúčasťou jeho práva na rovný prístup k verejnej funkcii aj subjektívne právo byť do nej\nvymenovaný. Prezident republiky mal povinnosť sťažovateľa vymenovať a svojou\nnečinnosťou tak porušoval čl. 30 ods. 4 ústavy. Túto podobu nečinnosti teda spája s otázkou\npovinnosti prezidenta sťažovateľa vymenovať. V doplnení sťažnosti neskôr upresňuje, že\nvníma, že ústavný súd nemá právomoc prikázať prezidentovi jeho menovanie, a z tohto\ndôvodu upravil petit (bod 50).\n15. Funkcia generálneho prokurátora je inou verejnou funkciou podľa čl. 30 ods. 4\nústavy a verejnou službou podľa čl. 25 písm. c) paktu o občianskych právach. Sťažovateľ\nvychádza z tvrdenia, že právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám\nza rovnakých podmienok v sebe zahŕňa právo predmetnú funkciu nadobudnúť, ak uchádzač\nsplní všetky právnym poriadkom určené podmienky prístupu k verejnej funkcii. Tento záver\nmá potvrdzovať nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 75/01 (senát – rektor) – „Súčasťou\nobsahu práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je, aby orgány majúce povinnosť spolupôsobiť pri\nuchádzaní sa o funkciu a pri ustanovovaní do funkcie si tieto povinnosti plnili, a tak zaručili\nmožnosť prístupu k voleným a iným verejným funkciám. Ak tieto orgány porušia svoje\npovinnosti, a tak sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu alebo\nustanovenie do funkcie niektorého uchádzača, tak tým porušia jeho právo podľa čl. 30\nods. 4 ústavy“, a nález sp. zn. II. ÚS 5/03 (voľba predsedu NS) – „V právnom štáte je\nnevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci vrátane súdnej rady postupoval pri výkone\nsvojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo\nuplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného\nrozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez\nohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci\nfaktickej činnosti príslušného orgánu.“.\n16. Orgánmi, ktoré majú povinnosť spolupôsobiť pri uchádzaní sa o funkciu\ngenerálneho prokurátora a pri ustanovovaní do tejto funkcie, sú národná rada a prezident\nrepubliky. Národná rada si svoju povinnosť voči sťažovateľovi splnila 17. júna 2011, keď na\n\n6\n\nzáklade výsledkov tajnej voľby navrhla sťažovateľa prezidentovi na vymenovanie\ndo funkcie generálneho prokurátora. Prezident republiky svoju povinnosť spolupôsobiť pri\nustanovení sťažovateľa do funkcie (t. j. vymenovať sťažovateľa do funkcie) zatiaľ nesplnil\na je v tejto veci nečinný.\n17. Podľa sťažovateľa okamihom jeho navrhnutia prezidentovi na vymenovanie\ndo funkcie generálneho prokurátora 17. júna 2011 vzniklo sťažovateľovi ústavné\nsubjektívne právo byť vymenovaný do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky. Toto jeho ústavné subjektívne právo je individualizáciou a konkretizáciou jeho\nzákladného práva ako občana na prístup k verejnej funkcii, a podľa čl. 12 ods. 1 ústavy je\npreto neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Toto právo sťažovateľa je\nvšak ku dňu podania tejto sťažnosti kontinuálne porušované nečinnosťou prezidenta\nrepubliky.\n18. Sťažovateľ ďalej rozsiahlo, na pôdoryse nálezu ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 14/06, vysvetľuje, že prezident republiky nemá pri menovaní sťažovateľa žiadnu\ndiskréciu a je povinný ho vymenovať.\n19. Ďalej sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy tým, že prezident\nrepubliky pri realizácii menovacích kompetencií u kandidátov navrhnutých do iných\nústavných pozícií postupoval časovo bezprostredne, na rozdiel od menovania sťažovateľa.\nArgumentácia prezidenta Slovenskej republiky\n20. Prezident republiky vo svojej argumentácii (body 20 – 21 nálezu) akcentuje\nkritérium rovnosti obsiahnuté v práve na prístup k verejnej funkcii, a to v tradičnom\nponímaní zákazu diskriminácie akcesorickej a s kvalifikovaným kritériom.\n21. Prezident teda tvrdí, že k porušeniu zásady nediskriminácie pri uplatňovaní\nzákladného práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy\nmôže reálne dôjsť iba a vo vzťahu medzi viacerými uchádzačmi o tú istú alebo porovnateľnú\nfunkciu v tom istom alebo v porovnateľnom konaní. Žiadnemu z kandidátov toto základné\n7\n\nprávo neposkytuje právny nárok na získanie funkcie, ale výlučne len rovnaké zaobchádzanie\nv procese uchádzania sa o funkciu. Obsahom tohto základného práva nie je získanie\nfunkcie, ale len nediskriminácia v procese uchádzania sa o ňu v porovnaní s inými\nuchádzačmi z akýchkoľvek dôvodov. Prezident republiky k namietanému porušeniu čl. 12\nústavy zdôrazňuje, že toto môže byť porušené len s akcesorickým základným právom.\nReplika sťažovateľa\n22. Sťažovateľ vo svojej replike (body 22 – 27 nálezu) uznáva, že dominantnou\nvo veci je nerovnosť vo vzťahu k právu na prístup k verejnej funkcii, resp. nerovnosť\nv samotnom práve na rovný prístup k verejnej funkcii, pričom víta aj výrok len vo vzťahu\nk čl. 30 ods. 4 ústavy. Sťažovateľ však namietal porušenie čl. 12 ústavy vzhľadom na\nsvojvoľnosť prezidenta republiky voči nemu.\n23. S argumentom prezidenta, že „k porušeniu tejto zásady [rovnakého\nzaobchádzania/nediskriminácie] reálne môže dôjsť iba a vo vzťahu medzi viacerými\nuchádzačmi o tú istú alebo porovnateľnú funkciu v tom istom alebo porovnateľnom konaní“,\npodľa názoru sťažovateľa nemožno súhlasiť. Ústavný súd tento princíp a uvedenú judikatúru\ntotiž dokresľuje vo svojom náleze z 20. apríla 2011 (I. ÚS 76/2011), keď v bode 42\nkonštatuje, že „namietať nerovnakosť podmienok (diskrimináciu) môže... (ii) ten, kto bol\nznevýhodnený oproti inej skupine občanov v podobnej právnej situácii (napr. vo veciach sp.\nzn. II. ÚS 48/97, sp. zn. III. ÚS 75/01)“. Ústavný súd zároveň konštatuje, že v danom\nprípade určujúcu spoločnú množinu k porovnávaniu tvorili „občania uchádzajúci sa o\nverejnú funkciu, o ktorých voľbe sa hlasuje tajným spôsobom“ (bod 43), z dôvodu, že „tajné\nhlasovanie a jeho ústavne konformný priebeh je totiž v okolnostiach danej veci jadrom\nústavného prieskumu, v dôsledku čoho práve tajné hlasovanie predstavuje množinu\nvlastností, ktorú treba pri porovnávaní zobrať do úvahy“ (bod 43), a „že nikto z občanov\nuchádzajúcich sa o verejnú funkciu prostredníctvom tajnej voľby nesmie byť\ndiskriminovaný oproti iným tým, že v ich prípade sa tajná voľba realizuje\niným/protiprávnym spôsobom“ (bod 43).\n\n8\n\n24. Z uvedenej argumentácie jednoznačne vyplýva logický myšlienkový postup\nústavného súdu, na základe ktorého, podľa názoru sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru,\nže množina osôb v porovnateľnej situácii pre účely testu diskriminácie pri prístupe\nk verejnej funkcii zahŕňa všetkých kandidátov na všetky verejné funkcie kreované určitým\nspôsobom. Určujúcim kritériom a „spoločným menovateľom“ pre ohraničenie tejto množiny\nje teda identický spôsob kreácie verejných funkcií, o ktoré sa porovnávaní kandidáti\nuchádzajú. Tento logický myšlienkový postup je namieste aplikovať aj na prípad\nsťažovateľa. Jeho aplikáciou dospejeme (použijúc jazyk a štylizáciu samotného ústavného\nsúdu) k záveru, že jadrom ústavného prieskumu v prípade sťažnosti sťažovateľa je postup\na (ne)činnosť prezidenta republiky v procese ustanovovania do funkcie na návrh iného\nústavného orgánu, a preto:\n(a) množinu občanov nachádzajúcich sa v rovnakej/podobnej právnej situácii ako\nsťažovateľ pre účely porovnania tvoria všetci občania uchádzajúci sa o verejnú funkciu,\no ktorých ustanovení do funkcie rozhoduje prezident republiky na návrh iného ústavného\norgánu (čo zahŕňa napríklad funkcie sudcov ústavného súdu, predsedu a podpredsedu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, generálneho prokurátora či guvernéra Národnej\nbanky Slovenska),\n(b) nikto z občanov uchádzajúcich sa o verejnú funkciu prostredníctvom\nvymenovania prezidentom na návrh iného ústavného orgánu nesmie byť diskriminovaný\noproti iným takýmto občanom tým, že v jeho prípade sa proces ustanovenia alebo\nrozhodnutia o neustanovení do funkcie realizuje z časového hľadiska menej priaznivým\nspôsobom na rozdiel od iných takýchto občanov (v tomto prípade konkrétne tak, že\nprezident je nečinný a vo veci nekoná bez právne relevantných dôvodov).\n25. Sťažovateľ ďalej uvádza, že z textu sťažnosti je jednoznačné a zrejmé, že\nsťažovateľ namieta nerovnakosť podmienok, a teda diskriminačný postup prezidenta\nrepubliky v jeho veci oproti všetkým ostatným kandidátom na vymenovanie do verejných\nfunkcií, ktorí doteraz boli navrhnutí inými ústavnými orgánmi prezidentovi alebo jeho\npredchodcom na vymenovanie. Keďže sťažnosť sťažovateľa nesmeruje proti prezidentovi\nako osobe ale proti prezidentovi republiky ako štátnemu orgánu, je potrebné osobitne\n9\n\nzdôrazniť, že do tejto množiny patria aj kandidáti navrhnutí inými ústavnými orgánmi aj\nkaždému z predchádzajúcich prezidentov republiky. Takéto určenie množiny občanov\nv rovnakej alebo porovnateľnej právnej situácii je podľa sťažovateľa v plnom súlade\ns princípom prijatým ústavným súdom vo veci sp. zn. I. ÚS 76/2011.\n26. Pokiaľ prezident ďalej argumentuje, že „žiadnemu z kandidátov toto základné\nprávo [podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy a čl. 21 ods. 4 Listiny] neposkytuje právny nárok na\nzískame funkcie, ale výlučne len rovnaké zaobchádzanie v procese uchádzania sa o funkciu.\nObsahom tohto základného práva nie je získanie funkcie, ak len nediskriminácia v procese\nuchádzania sa o ňu v porovnaní s inými uchádzačmi z akýchkoľvek dôvodov“, sťažovateľ je\npresvedčený, že s týmto argumentom nemožno súhlasiť, pretože z čl. 30 ods. 4 ústavy\nvyplýva aj právo príslušnú verejnú funkciu získať, ak uchádzač splnil všetky právom určené\npodmienky prístupu k verejnej funkcii, čo potvrdil aj ústavný súd vo svojom náleze sp. zn.\nIII. ÚS 75/01.\n27. Sťažovateľ ďalej akcentuje, že sa nikde v sťažnosti nedomáha svojho\nvymenovania do funkcie, ako to interpretuje prezident republiky. Právomoc vymenovať\nsťažovateľa do funkcie ani prikázať prezidentovi priamo vymenovať sťažovateľa totiž\nústavný súd v konaní o sťažnosti nemá. Sťažovateľ sa však domáha toho, aby prezident\nupustil od nečinnosti a aby v jeho veci bez zbytočných prieťahov konal a rozhodol v súlade s\nústavou a zákonom. Pokiaľ existujú právne dôvody na nevymenovanie sťažovateľa\ndo funkcie, prezident by mal rozhodnúť tak, že sťažovateľa do funkcie nevymenuje, a uviesť\ndôvody svojho rozhodnutia, čím si splní povinnosť vo veci konať a rozhodnúť. Avšak v\nopačnom prípade, ak takéto právne dôvody na nevymenovanie neexistujú, prezident je\npovinný sťažovateľa bez zbytočných odkladov vymenovať a nie je oprávnený jeho\nkandidatúru politicky posudzovať (PL. ÚS 14/06). Prípadné politické alebo iné mimoprávne\ndôvody nie sú pre zdržiavanie vymenovania sťažovateľa relevantné. Z týchto dôvodov\nsťažovateľ pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností navrhol úpravu bodu IV petitu sťažnosti\nnasledujúcim spôsobom: „Ústavný súd prikazuje prezidentovi Slovenskej republiky, aby vo\n\n10\n\nveci vymenovania (pôv. aby vymenoval) sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky konal a rozhodol do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\nNamietané právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\n28. Sťažovateľ nenamieta len nečinnosť bezprostredne spájanú s otázkou povinnosti\nprezidenta republiky sťažovateľa vymenovať do funkcie generálneho prokurátora, ale aj\nprieťahy v takpovediac procesnejšom režime podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Sťažovateľ sa domáha odstránenia svojej právnej neistoty.\n29. Sťažovateľ zdôrazňuje (body 29 – 32 nálezu), že (a) hoci uvedené právo sa zväčša\naplikuje v kontexte súdneho konania, je relevantné aj pre konanie prezidenta, a (b) uvedené\nprávo sa aplikuje, aj keď ústava neustanovuje konkrétnu lehotu.\n30. Ďalej sťažovateľ argumentuje tým, že ústavný súd vo svojom uznesení sp. zn.\nII. ÚS 62/99 potvrdil, že „Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené\nčl. 48 ods. 2 nemožno hodnotiť ako právo, ktoré sa výslovne spája s trestným konaním, ani\nako právo, ktoré je výlučne späté so súdnou mocou.“. Ústavný súd tým jednoznačne\npripustil jeho aplikáciu aj na rozhodovacie procesy patriace do kompetencie orgánov moci\nvýkonnej (medzi ktoré patrí aj prezident), ktorých predmetom sú subjektívne práva\nfyzických a právnických osôb. V tom istom uznesení sa ústavný súd odvolal na svoj\npredchádzajúci právny názor, podľa ktorého „účelom práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba\ndomáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, II. ÚS 33/1999)“. Niet pochýb,\nže prezident republiky je štátnym orgánom. Tak isto niet pochýb, že sťažovateľ, ktorý sa už\ntakmer päť mesiacov bezúspešne domáha rozhodnutia prezidenta o jeho vymenovaní do\nfunkcie generálneho prokurátora, sa nachádza v stave právnej neistoty, ktorý sa prehlbuje\nkaždým ďalším dňom udržiavania tohto protiprávneho stavu.\n\n11\n\n31. Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež stanovil a opakovane potvrdil kritériá\nposúdenia, či určitému právu prislúcha právna ochrana pred zbytočnými prieťahmi\nv rozhodovacom procese o tomto práve. Vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 74/97 konštatuje,\nže „Právo na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov je v čl. 48 ods. 2 ústavy\nformulované ako bezpodmienečné, resp. bezvýnimočné. Vzťahuje sa na všetky subjektívne\npráva a z jeho dodržiavania nie je umožnená žiadna výnimka.“. Sťažovateľ tvrdí, že jeho\nprávo byť vymenovaný (v prípade splnenia zákonných podmienok a platného zvolenia za\nkandidáta) do funkcie generálneho prokurátora je nepochybne jeho subjektívnym právom\n(pretože patrí osobne a výlučne jemu) vyplývajúcim priamo z ústavy.\n32. Sťažovateľ opäť vychádza z názoru, že má právo byť vymenovaný, a teda je\nnositeľom subjektívneho práva, ktoré je tak v rozsahu ochrany (scope) označených\nzákladných práv, ktorých porušenie namieta.\n\nArgumentácia prezidenta Slovenskej republiky\n33. Prezident republiky vo svojej argumentácii sťažovateľovi oponuje, že základné\nprávo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\na čl. 38 ods. 2 listiny a na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru nemôže byť porušené nečinnosťou prezidenta republiky. Toto právo môže byť\nporušené výlučne len súdom alebo iným „orgánom právnej ochrany“, teda orgánom,\nna ktorom sa dotknutá osoba domáha odstránenia právnej neistoty s ohľadom na svoje práva\n(prokuratúrou, políciou, správnym orgánom). Vyplýva to zo systematického výkladu.\nSiedmy oddiel druhej hlavy ústavy, ktorého súčasťou je čl. 48 ods. 2 ústavy, má názov\n„Právo na súdnu a inú právnu ochranu“. Rovnako je nazvaná aj piata hlava listiny, ktorej\nsúčasťou je čl. 38 ods. 2 listiny. Článok 6 dohovoru je nazvaný „Právo na spravodlivé súdne\nkonanie“. Vyplýva to podľa prezidenta aj z logického výkladu, keďže všetky tri citované\nustanovenia zaručujú verejné prerokovanie veci, ktoré v danom prípade zjavne neprichádza\ndo úvahy. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom\n12\n\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. V zmysle ustálenej judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) aj ústavného súdu je zjavné, že\nfunkcia prezidenta republiky nemá povahu súdu. Nespĺňa ani elementárne materiálne\nkritérium pre pojem „súd“, keďže nerozhoduje v sporovom konaní. Okrem toho porušenie\nčl. 6 dohovoru sa musí týkať „občianskych práv alebo záväzkov“ alebo „trestného\nobvinenia“. Pod „občianskymi právami alebo záväzkami“ sa rozumejú výlučne\nsúkromnoprávne subjektívne práva. Článok 6 dohovoru sa nevzťahuje na právo pôsobiť\nv štátnej službe alebo zastávať v nej funkciu, ktoré „nemajú súkromnoprávnu povahu, ktorá\ntvorí základ občianskych práv“. Prezident republiky preto navrhuje sťažnosti v tejto časti\nnevyhovieť.\nReplika sťažovateľa\n34. Sťažovateľ v replike (body 35 – 43 nálezu) s prezidentom nesúhlasí, ustupuje len\nv otázke aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru.\n35. Podľa sťažovateľa z uvedenej judikatúry celkom jednoznačne vyplýva, že právo\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov: „(a)nemožno hodnotiť ako právo, ktoré je\nvýlučne späté so súdnou mocou“ (II. ÚS 62/99), (b) má za cieľ „odstránenie stavu právnej\nneistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“\n(II. ÚS 62/99), (c) je „bezpodmienečné, resp. bezvýnimočné. Vzťahuje sa na všetky\nsubjektívne práva a z jeho dodržiavania nie je umožnená žiadna výnimka“ (II. ÚS 74/97),\na(d) sa „priznáva vo vzťahu k Slovenskej republike a všetkým orgánom, ktoré konajú v jej\nmene vo veciach, kde rozhodujú o právnej neistote osoby oprávnene žiadajúcej\no rozhodnutie alebo vykonanie iného opatrenia ustanoveného zákonom“ (II. ÚS 52/99).\n36. Pojem „orgán právnej ochrany“ nie je legálne definovaný. V podmienkach\nSlovenskej republiky, kde ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických\na právnických osôb je zverená nielen súdom, ale aj iným štátnym orgánom (najmä orgánom\nvýkonnej moci), v kontexte uvedenej judikatúry je za orgán právnej ochrany, ktorý je\n13\n\nviazaný čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, potrebné považovať každý orgán verejnej\nmoci v prípade, ak koná a rozhoduje o právach alebo právom chránených záujmoch nejakej\nosoby. V prerokovávanom prípade prezident koná a rozhoduje o práve sťažovateľa\nna prístup k verejnej funkcii. Vzhľadom na bezvýnimočnosť práva na prerokovanie vecí bez\nzbytočných prieťahov podľa sp. zn. II. ÚS 74/97 nie je dôvod, aby prezident republiky\nv takomto konaní nebol viazaný povinnosťou prerokovať vec bez zbytočných prieťahov.\n37. Niet pochýb o tom, že sťažovateľ, ktorý sa už takmer deväť mesiacov bezúspešne\ndomáha rozhodnutia prezidenta o jeho (ne)vymenovanie do funkcie generálneho\nprokurátora, sa nachádza v stave právnej neistoty, ktorý sa prehlbuje každým ďalším dňom\nudržiavania tohto protiprávneho stavu.\n38. Rovnako nemôže byť pochýb ani o tom, že sťažovateľ sa odstránenia tejto právnej\nneistoty u prezidenta republiky štandardnými prostriedkami domáhal. Sťažovateľ dokonca v\ndostatočnom predstihu pred podaním sťažnosti požiadal prezidenta republiky o oficiálne\nosobné prijatie v tejto veci, čomu prezident nevyhovel.\n39. Podľa sťažovateľa, keďže právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je\nbezpodmienečné a bezvýnimočné, nemôže byť z jeho pôsobnosti vyňatý prezident (osobná\npôsobnosť) ani právo na prístup k verejným funkciám (vecná pôsobnosť).\n40. Právne je neudržateľný podľa sťažovateľa aj argument prezidenta na základe\n„logického výkladu“, že prezident nemá povinnosť prerokovať vec bez zbytočných\nprieťahov, pretože čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny „zaručujú verejné prerokovanie\nveci, ktoré v danom prípade zjavne neprichádza do úvahy“. Je nesporné (a vo svojom\nvyjadrení to tvrdí aj sám prezident), že právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2\nlistiny môžu okrem súdov porušiť aj správne orgány, prokuratúra či polícia. Konanie pred\ninými orgánmi ako súdmi však nie je verejné (rovnako ako konanie u prezidenta). Ak by\nverejnosť konania bola podmienkou pre uplatnenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38\nods. 2 listiny, ako dôvodí prezident, potom by porušenie tohto základného práva bolo možné\n\n14\n\nuplatňovať prakticky iba vo vzťahu k súdnym konaniam, čo ústavný súd vo svojej judikatúre\nvylúčil (II. ÚS 62/99).\n41. Sťažovateľ pokračuje, že nikdy netvrdil, že prezident je súdnym orgánom. Pokiaľ\nide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento bol v sťažnosti uvedený preto, lebo čl. 48 ods. 2 ústavy\na čl. 38 ods. 2 listiny sú jeho obdobou vo vnútroštátnom právnom poriadku. Rozsah týchto\nustanovení ústavy a listiny je širší ako rozsah čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sa aplikujú na\nširší okruh vzťahov ako čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na druhej strane účel a zmysel čl. 6 ods. 1\ndohovoru je identický s účelom a zmyslom sledovaným čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2\nlistiny, t. j. aby v primeraných lehotách konali a rozhodovali všetky orgány, ktoré rozhodujú\no právach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických osôb. Ak čl. 6 ods. 1\ndohovoru poskytuje ochranu právam súkromnoprávneho charakteru, o to viac je podľa\nnášho názoru namieste, aby bola (prinajmenšom na vnútroštátnej úrovni) obdobná ochrana\nposkytnutá aj základným občianskym právam a slobodám, ktoré sú v hierarchii\nsubjektívnych práv nadradené právam vyplývajúcim zo súkromnoprávnych vzťahov a medzi\nktoré v Slovenskej republike patrí aj právo na prístup k verejným funkciám podľa čl. 30 ods.\n4 ústavy a čl. 21 ods. 4 listiny. Tento záver možno podporiť aj názorom ESĽP, ktorý\nkonštatoval, že „právo na spravodlivý proces má v demokratickej spoločnosti také dôležité\nmiesto, že reštriktívny výklad čl. 6 ods. 1 nemožno ničím ospravedlniť“ (porov. rozsudok\nESĽP vo veci Perez vs. Francúzsko z 12. februára 2004, sťažnosť č. 47827/99).\n42. Kým čl. 6 ods. 1 dohovoru je písaný jazykom typickým pre medzinárodné\nzmluvy (charakteristickým svojimi všeobecnými formuláciami na účely použiteľnosti\nv rôznorodých právnych systémoch zmluvných štátov dohovoru), čl. 48 ods. 2 ústavy\na čl. 38 ods. 2 listiny sú písané jazykom typickým pre vnútroštátne právne normy\nSlovenskej republiky. V každom prípade v tejto chvíli je podľa sťažovateľa nadbytočné viesť\nakademické debaty porovnávajúce tieto ustanovenia ústavy, listiny a dohovoru.\n43. Sťažovateľ je toho názoru, že ak ústavný súd považuje ustanovenia čl. 48 ods. 2\nústavy a čl. 38 ods. 2 listiny za vecne a obsahovo zásadne odlišné od čl. 6 ods. 1 dohovoru,\n\n15\n\npotom je nesporné, že čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny majú v konaní pred\nústavným súdom prednosť pred čl. 6 ods. 1 dohovoru jednak preto, že poskytujú\nsťažovateľovi širší rozsah ochrany, a aj preto, že ústavné normy majú vyššiu právnu silu ako\nnormy medzinárodnej zmluvy. Pre úspešnosť sťažovateľa v konaní o bode II petitu sťažnosti\npostačí, ak ústavný súd s ohľadom na bod II petitu sťažnosti konštatuje porušenie\nzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, aj keby sa čl. 6 ods. 1\ndohovoru v tomto konaní vôbec nezaoberal.\nNeodňateľnosť ľudských práv, právny štát a lehota prezidenta Slovenskej\nrepubliky na rozhodnutie\n44. Sťažovateľ ešte v osobitnom oddiele rozvíja úvahy o tom, že z dogmatiky\nľudských práv vyplýva, že sú neodňateľné a nezrušiteľné, a pretože mu vzniklo subjektívne\nprávo byť vymenovaný do funkcie, toto mu nemôže byť nikým, ani prezidentom odňaté.\nĎalej namieta porušenie princípov právneho štátu, jeho komponentov právnej istoty,\npredvídateľnosti či legitímneho očakávania.\n45. Sťažovateľ k tomu – používajúc slová absurdné či nepochopiteľné – uvádza, že\nsťažovateľ má od 17. júna 2011 z titulu svojho už uvedeného subjektívneho práva status\nkandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora navrhnutého prezidentovi\nrepubliky na vymenovanie. Tento status patrí výlučne sťažovateľovi (pretože právne\npredpisy nepripúšťajú, aby patril súčasne viacerým osobám) a je právom chránený. Ústava\nani iný právny predpis neumožňuje žiadnemu orgánu verejnej moci tento status\nsťažovateľovi akýmkoľvek rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom odňať, zrušiť,\nobmedziť ani iným negatívnym spôsobom do neho priamo alebo nepriamo zasiahnuť.\n46. Rozhodnutie národnej rady o zvolení sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie\ndo funkcie generálneho prokurátora a o jeho navrhnutí na vymenovanie prezidentovi\n(zaznamenané v uznesení národnej rady č. 499 zo 17. júna 2011) je preto nezrušiteľné\na nezmeniteľné.\n\n16\n\n47. Akýkoľvek pokus ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci o odňatie alebo zrušenie\nstatusu sťažovateľa ako kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora by\nbol voči sťažovateľovi (bez ohľadu na svoju formu) protiprávny, pretože by narážal\nna zásadné ústavné prekážky, ktorými sú najmä: (a) neodňateľnosť a nezrušiteľnosť\nzákladných práv sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, (b) možnosť orgánov verejnej moci\nkonať iba to, čo ústava a zákony výslovne dovoľujú podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, (c) zákaz\nretroaktivity podľa čl. 1 ods. 1 ústavy; a (d) princíp ochrany legitímnych očakávaní\na v dobrej viere nadobudnutých práv podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.\n48. Sťažovateľ napokon podrobne zdôvodňuje odôvodnenie uloženia lehoty na\nrozhodnutie prezidentovi republiky.\n49. Sťažovateľ navrhuje vydanie nasledujúceho výroku nálezu:\n„I. Základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám\nza rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 21 ods. 4\nListiny základných práv a slobôd a na vstup do verejných služieb svojej krajiny\nza rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach nečinnosťou prezidenta Slovenskej republiky porušené bolo.\nII. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa\nčl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd\na v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd\nnečinnosťou prezidenta Slovenskej republiky porušené bolo.\nIII. Základné právo sťažovateľa na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred\ndiskrimináciou podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 26 Medzinárodného\npaktu o občianskych a politických právach nečinnosťou prezidenta Slovenskej republiky\nporušené bolo.\nIV. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá prezidentovi Slovenskej republiky\npovinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom do 10 dní\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\n\n17\n\n50. Sťažovateľ pôvodne navrhoval v bode IV petitu výrok „Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky prikazuje prezidentovi Slovenskej republiky, aby o vymenovaní sťažovateľa do\nfunkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky konal a rozhodol do jedného\nmesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“, ktorý neskôr takto upravil: „Ústavný súd\nSlovenskej republiky prikazuje prezidentovi Slovenskej republiky, aby vo veci vymenovania\nsťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky konal a rozhodol do\njedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“ Po rozhodnutí o nevymenovaní\nsťažovateľ požiadal o vypustenie tohto bodu návrhu na rozhodnutie.\nII.\n51. Podstatou pôvodného predmetu sťažnosti bolo sťažovateľovo tvrdenie, že má\nnárok byť po voľbe v Národnej rade Slovenskej republiky menovaný do funkcie\ngenerálneho prokurátora, a tak má ústavný súd rozhodnutím, že prezident republiky je\nnečinný, konštatovaním tejto nečinnosti vytvoriť na prezidenta republiky tlak, aby\nvymenoval sťažovateľa do funkcie (z podobnej právnej konštrukcie vyšiel český Najvyšší\nsprávny súd v rozsudkoch č. j. 4 Aps 4/2005­42 a č. j. 4 Ans 9/2007­197. Prezident Českej\nrepubliky však rozhodnutie neakceptoval a rozhodnutia neboli prijaté ani odbornou kritikou\n– porov. Wintr, Matoušek, Herc. In Rychetský, P. a kol. : Ústava České republiky.\nKomentář. Praha : Wolters Kluwer 2015 v tlači). Prezident republiky však napokon nie\npasivitou, ale pozitívnym rozhodnutím vychádzajúcim z výkladu ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 4/2012 odmietol menovať sťažovateľa generálnym prokurátorom. Proti tomuto\nrozhodnutiu sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť (I. ÚS 397/2014), v ktorej žiada zrušenie\nrozhodnutia prezidenta republiky a vysvetľuje, že medzi sťažnosťami nie je vzťah\nlitispendencie, pretože sťažnosť vedená pod sp. zn. I. ÚS 397/2014 smeruje proti\nnevymenovaniu do funkcie a predmetná vec smeruje proti nečinnosti, ktorá trvala do\nrozhodnutia prezidenta o nevymenovaní. (Ústavný súd 4. decembra 2014 nálezom sp. zn.\nI. ÚS 397/2014 rozhodol: 1. Základné právo\n\n, na prístup\n\nk voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo vstúpiť\n\n18\n\ndo verejných služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c)\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím prezidenta\nSlovenskej republiky z 28. decembra 2012 o nevymenovaní\n, do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 28. decembra 2012 o nevymenovaní\n, do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky\nz r u š u j e . ) Nie je dôvod uvedené neakceptovať, a tak možno konštatovať, že predmetom\nsťažnosti je posúdenie (ne)činnosti prezidenta v období od zvolenia sťažovateľa za kandidáta\nna\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\naž\n\ndo\n\nexplicitného\n\nrozhodnutia\n\nprezidenta\n\no jeho\n\nnevymenovaní.\nČas ako veličina v ústavnom systéme\n52. Boj o tróny (George R. R. Martin) pokračuje stále, čo je v mierových formách\nprirodzené aj pre ústavný systém demokratického právneho štátu. A pokračovať budú aj\notázky ústavnosti načasovania menovacích právomocí. Veď urýchlené vymenovanie ku\nkoncu volebného obdobia stálo pri samom zrode súdnej kontroly ústavnosti (porov. Antoš,\nM.: Slavný případ Marbury vs. Madison aktuální i po dvou stoletích. In : Jurispridence\n1/2010). A pokračovať budú aj snahy lehotovať v ústave aj to, kde je nutné sa spoľahnúť\nna ústavné autority. Ústavný súd už rozhodoval v 90­rokoch v časoch zložitých pre\nprihlásenie sa a formovanie právneho štátu o časových súvislostiach ústavnoprávnych\nvzťahov prezidenta republiky s ďalšími ústavnými autoritami (porov. aj II. ÚS 65/97).\nV týchto sporoch o objektívne právo vyvinul ústavný súd koncept ústavnej zásady\nspolupráce zložiek moci, ktorý nie je nepodobný konceptu ochrany riadneho chodu\nústavných orgánov.\n53. V spore medzi vládou a prezidentom ústavný súd konštatoval vo výroku nálezu\nsp. zn. I. ÚS 7/96, že «z ústavného práva prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 102\npísm. r) Ústavy Slovenskej republiky: „vyžadovať si od vlády alebo od jej členov správy“\nnevyplýva oprávnenie určiť lehotu, dokedy má vláda Slovenskej republiky alebo jej člen\nsprávu prezidentovi republiky zaslať“.». Podľa právnej vety z tohto nálezu „V podmienkach\n19\n\nústavného systému Slovenskej republiky platí všeobecná povinnosť štátnych orgánov\nna vzájomnú spoluprácu.“ V náleze sp. zn. I. ÚS 61/96, o spore medzi generálnym\nprokurátorom a prezidentom o udeľovaní milostí ústavný súd konštatoval: „Orgány činné\nv trestnom konaní požadovanú súčinnosť poskytnú v súlade s ústavnou zásadou spolupráce\njednotlivých zložiek štátnej moci v Slovenskej republike a lehota na jej poskytnutie je\npodmienená časom objektívne potrebným na prípravu a vykonanie požadovaných\nsúčinnostných úkonov.“ Pre ústavný systém, pre ochranu slobody môže byť niekedy\nprospešné, aby autority rozhodli bez zbytočného odkladu, a niekedy môže byť prospešné aj\nrozumné vyčkávanie. Z tohto pohľadu je potrebné byť veľmi opatrný pri stanovovaní\nnekompromisných pravidiel tam, kde ústava necháva ústavným autoritám priestor.\n54. Výklad ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 4/2012 podľa čl. 128 ústavy\n(ďalej len „Výklad“) o povinnosti prezidenta v primeranej dobe menovať alebo odmietnuť\ngenerálneho prokurátora, je pre posúdenie predmetnej veci určujúci. Z nálezu a pripojených\nodlišných stanovísk vyplýva, že predmetom diskusií v pléne bolo aj samotné určenie\nčasového priestoru pre prezidenta. Pôvodný návrh počítal s povinnosťou prezidenta\nrozhodnúť bez zbytočného odkladu, avšak ústavný súd napokon rozhodol, že prezident musí\nrozhodnúť v primeranej lehote.\n55. V bode 48 Výkladu ústavný súd uviedol, že prezidentova limitovaná diskrécia\n„nezbavujú prezidenta a národnú radu zodpovednosti za to, aby zabezpečili, že funkcia\ngenerálneho prokurátora nezostane dlhodobo neobsadená. I keď ústava nestanoví žiadnu\nlehotu, v rámci ktorej má prezident rozhodnúť o tom, či navrhnutého kandidáta vymenuje do\nfunkcie generálneho prokurátora alebo nie, musí sa i toto jeho rozhodovanie uskutočniť\nv určitom primeranom časovom rámci. K posúdeniu navrhnutého kandidáta by tak malo\ndôjsť v primeranej lehote, čo znamená v dobe, ktorú možno považovať za nevyhnutnú pre\nzváženie všetkých relevantných skutočností na výkon uvedenej právomoci v jednotlivých\nkonkrétnych prípadoch. Uvedená požiadavka pritom platí nielen pre povinnosť národnej\nrady predložiť prezidentovi kandidáta na túto funkciu, ale aj pre povinnosť prezidenta\nrozhodnúť o tomto návrhu. Je zrejmé, že z povahy rozhodovania o vymenovaní, ktoré je\n\n20\n\nvýsledkom voľby poslancov národnej rady a súhlasu prezidenta republiky, môže a bude\ndochádzať k tomu, že dosiahnutie potrebného konsenzu nebude otázkou dní, ale týždňov či\nvýnimočne mesiacov. Je preto možné zhrnúť, že z ústavy nevyplýva žiadna presná časová\nhranica, ktorej prekročenie by nevyhnutne znamenalo porušenie povinnosti rozhodnúť\nv primeranej lehote. Takýto záver bude vždy závisieť na posúdení konkrétnych dôvodov, pre\nktoré nebolo možné rozhodnúť skôr. Postup prezidenta ani národnej rady však nesmie\nfakticky viesť k tomu, že ním bude predlžované obdobie, v ktorom nie je funkcia\ngenerálneho prokurátora obsadená.“. Nie nepodobne v stredoeurópskom priestore rozhodol\naj maďarský ústavný súd vo veci 8/1992. (I. 30.) AB. Možno dodať, že špecifikom\npredmetnej veci je skutočnosť, že doba konania o výklade primeranosti lehoty je súčasťou\nnamietaného zásahu do subjektívneho práva na rozhodnutie v primeranej lehote.\nAplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\n56. Ústavný súd sa najprv musí zaoberať aplikovateľnosťou práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov na prerokúvanú vec. Trendy judicializácie riešenia vzťahov\nnositeľov ústavnej moci môžu stierať rozdiely medzi vládnutím a správou, medzi verejnou\nmocou a verejnou správou, medzi politickým vôľovým rozhodovaním a arbitrárnosťou.\nTo však nesmie dezorientovať pri pozornom rozlišovaní, pretože opak môže viesť\nk ústavnoprávnym nezmyslom. Ústavný súd pripúšťa, že jestvuje pomyselná zóna, kde\nnemusí byť uvedená kategorizácia zrejmá, ale to určite nie je prípad prerokovávanej veci.\n57. Účelom čl. 48 ods. 2 ústavy je chrániť pred prieťahmi strany a účastníkov súdnych\na správnych procesov vedených podľa procesných kódexov, kde sa rozhoduje o hmotných\nsubjektívnych právach fyzických a právnických osôb. To je zrejmé tak z celého odseku 2\nčlánku 48, ako aj z celého siedmeho oddielu ústavy vrátane jeho rubriky. Sťažovateľ nie je\núčastníkom žiadneho takéhoto konania a prezident republiky nie je orgánom, ktorý by\nnejako justične či kvázi­justične alebo inak úradnícky rozhodoval o veci sťažovateľa.\nKategória (ne)prieťahov jednoducho nepatrí do prostredia formy vlády, aj keby išlo\no verejné subjektívne práva uchádzača o ústavnú funkciu. Tento názor istým spôsobom\n\n21\n\npotvrdzuje aj sťažovateľ, keď akcentuje právomoc ústavného súdu konať v predmetnej veci.\nUvedené platí rovnako pre čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj keď štrasburský súd niektoré práva\nz tohto článku vztiahol aj na pozície, ktoré presahujú rámec povolania. Z uvedeného\nvyplýva, že nečinnosť prezidenta republiky nepatrí do rozsahu (scope) čl. 48 ods. 2 ústavy\na čl. 6 ods. 1 dohovoru a na tomto mieste možno súhlasiť s argumentáciou prezidenta.\nÚstavný súd si je vedomý, že uvedený postoj môže byť v napätí s nálezom sp. zn.\nIV. ÚS 478/2011 (odvolanie riaditeľa Sociálnej poisťovne), ale to nemá vplyv na meritórny\nvýsledok predmetnej veci. Uvedené úvahy však nie sú bez významu aj pri posúdení\naplikovateľnosti čl. 30 ods. 4 ústavy.\nPrezident Slovenskej republiky a právo na prístup k iným verejným funkciám\nza rovnakých podmienok\n58. Ústavný súd musí ustáliť, či sťažovateľ, kandidát na vymenovanie generálneho\nprokurátora (§ 123 ods. 2 rokovacieho poriadku národnej rady), je nositeľom subjektívneho\npráva na rovný prístup k verejnej funkcii a či do rozsahu tohto práva patrí aj ochrana proti\n„prieťahom“ zo strany prezidenta republiky a do akej miery je prezident zodpovedný ako\norgán verejnej moci. Aj keď tieto otázky ratione personae bývajú implicitne riešené\nv uznesení o prijatí, v predmetnej veci si zaslúžia meritórnu pozornosť.\n59. Prezident republiky ako inštitúcia je ústavne, dogmaticky a historicky azda\nnajzložitejším telesom v ústavnom systéme. Prezident je hlavou štátu, čo reflektuje jej\nmonarchické pozadie a ústavne legalizovanú predstavu, že na čele unikátneho spoločenstva,\nakým je štát, má byť konkrétna osoba (organická teória štátu, caput – corpus teória).\nPrezident je výrazným prvkom ústavnej identity krajiny. Reprezentuje štátnosť a suverenitu.\nPrezident nie je bežným orgánom verejnej moci, proti ktorému by pravidelne smerovali\nústavné sťažnosti. Prezident pravidelne nerozhoduje vrchnostensky a priamo o niekoho\nsubjektívnych právach. Prezident však nie je nad ústavou, ale na druhej strane ústavu sám\ninterpretuje a táto interpretácia nemusí byť vždy judiciabilná. Už v 1. ČSR vznikol spor\no súdnu preskúmateľnosť aktov prezidenta a tieto otázky sú živé dodnes (porov. tiež Kysela,\n\n22\n\nJ. Ústava mezi právem a politikou. Úvod do ústavní teorie. Praha : Leges. 2014. s. 185\na nasl.;\n\nrozhodnutie\n\nSpolkového\n\nústavného\n\nsúdu\n\n2\n\nBvE\n\n4/13\n\nhttp://www.bundesverfassungsgericht.de/entscheidungen/es20140610_2bve000413.html).\nNiektoré autority (Emil Sobota; Dr. Přemysl Šámal za kanceláriu prezidenta vo vyjadrení\nvo veci Dr. Perglera: „Ale i kdyby bylo lze presidenta republiky považovati za správni úřad,\nnebylo by možno poháněti jej pro jeho rozhodnutí před nejvyšší správní soud, poněvadž\npodle §u 86 úst. list. není odpověden z výkonu svého úřadu.“) tvrdili, že nezodpovednosť\nprezidenta vylučuje prieskum jeho individuálnych aktov, zatiaľ čo Hoetzel či Krejčí tomu\noponovali [Krejčí, J. Podléhají akty presidenta republiky kontrole nejvyššího správního\nsoudu? In : Hexner, E. P. (ed). Pocta k šesdesiatym narodeninám Dr. Karla Laštovku.\nV Bratislave : Právnická fakulta Univerzity Komenského, 1936, Knihovňa právnickej\nfakulty univerzity Komenského v Bratislave, sv. 45, s. 221 a nasl.; Nejvyšší správní soud\nv prípade Dr. Perglera, ktorý napadol s rozhodnutím ministerstva zahraničných vecí aj\nsúhlas prezidenta s daným rozhodnutím o jeho penzionovaní, konštatoval, že ide len\no prieskum rozhodnutia ministerstva zahraničných vecí a sťažnosť je tak voči prezidentovi\nneprípustná. „Tím odpadl ovšem důvod zkoumati, zda a pokud by byla stížnost u tohto\nsoudu na rozhodnutí presidenta, vůbec přípustnou“ – nález zo 14. októbra 1933 č.\n19.745/32 (Starostlivosťou J. Kouřimského z Národního archivu Praha sa zistilo, že\nv dobovej literatúre uvádzané spisové značky 19.745/22, resp. 19.745/33 nie sú správne.)].\nKrejčí k tomu uvádza: „Odpovědnost určitého orgánu a přeskoumatelnost jeho aktu jsou\nzcela různé instituty.“ Vysvetľuje, že pri preskúmavaní aktov ide o ich súlad s procesným\na hmotným právom a v prípade nesúladu o pričítateľnosť štátu. Pri zodpovednosti ide\no právne následky v osobnej ujme, pričom táto môže byť vylúčená. Pri preskúmaní aktu nie\nje dôležité, či je jeho pôvodca na žive, ale zodpovednosť možno uplatniť len proti osobe\nživej. Prezident podľa našej ústavy väčšinu svojich aktov nemusí kontrasignovať. Prezident\nako inštitúcia je za tieto nekontrasignované akty zodpovedný ako orgán verejnej moci, ak by\ntieto akty porušovali subjektívne ústavné práva. Akokoľvek je dnešná právna situácia\nv smere (ne)zodpovednosti prezidenta ustálená, ústavný súd musí pamätajúc na tento vývoj\nveľmi precízne zvažovať, kedy a s akou deferenciou pričítať prezidentovi porušenie\nzákladných práv v režime konania o ústavnej sťažnosti.\n23\n\n60. Právo na rovný prístup k verejným funkciám je zvláštnym politickým,\nparticipačným základným právom, pretože premosťuje občiansku spoločnosť a verejnú\nslužbu. Jeho zvláštnosť spočíva v tom, že je ochranou pred mocou, aby nebránila riadnemu\nprístupu k moci, k sebe samej. Do rozsahu čl. 30 ods. 4 ústavy patrí nielen prístup\nk takpovediac úradníckym, byrokratickým pozíciám (porov. čl. 33 nemeckého základného\nzákona), ale vychádzajúc z doslovného či mierne rozširujúceho výkladu pojmu verejná\nfunkcia odsek 4 chráni aj prístup k ústavným pozíciám (I. ÚS 238/04 – predĺženie\nfunkčného obdobia predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, Stahl, II. ÚS 5/03,\nI. ÚS 76/2011).\n61. Článok 30 ods. 4 ústavy z pohľadu čl. 125 ústavy sa dotýka zákonných kritérií\nna prístup k verejnej funkcii v tom zmysle, že zákonné a podzákonné kritériá nesmú brániť\nrovnému prístupu k verejnej funkcii, nesmú teda klásť neodôvodnene odlišné požiadavky\nna rôznych kandidátov, prípadne rôzne skupiny kandidátov, a z pohľadu čl. 127 ústavy\nvyžaduje samozrejme hmotnoprávnu rovnosť, ale aj minimálny, základný štandard\nprocedurálnej férovosti podľa toho, o prístup k akej funkcii ide.\n62. Ústavný súd stále vníma spor medzi sťažovateľom a prezidentom republiky\nprimárne ako kompetenčný spor, spor o objektívne právo medzi národnou radou\na prezidentom republiky, ktorý by bol v konaní o Výklade opäť judiciabilný, ak by národná\nrada menovaním nového kandidáta vlastne nezrušila svoje pôvodné uznesenie. Z výkladu\nrozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 4/2012 vyplýva, že národnou radou zvolený kandidát nemá\nnárok na funkciu generálneho prokurátora. Národná rada má kedykoľvek možnosť „svojho“\nkandidáta novou voľbou, novým uznesením kandidáta stiahnuť, môže zvoliť kandidáta\niného. Až menovaním kandidáta prezidentom republiky stráca dosah nad svojím\nkandidátom. V tomto zmysle je sťažovateľ objektom, destinatárom, rozhodovania národnej\nrady.\n63. Sťažovateľ je prokurátorom generálnej prokuratúry, nositeľom verejnej moci,\nz tohto pohľadu nie je občanom, ktorý sa úplne zvonku, z prostredia občianskej spoločnosti\n24\n\nuchádza o moc. Teda nie je zraniteľnou osobou. To sú rozdielne situácie od uchádzačov,\nktorí sa sami za seba, takpovediac zvonku systému, uchádzajú o pozície skôr byrokratického\nnež ústavno­politického charakteru (II. ÚS 29/2011, II. ÚS 5/03).\n64. Ústavný súd už uviedol, že ťažiskom ústavného systému je jednotlivec a jeho\nsloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať. Štát nevykonáva voči občanom\nneobmedzenú moc a občan nie je len pasívnym adresátom vrchnostenských predpisov\n(PL. ÚS 10/04). Akokoľvek nie je sťažovateľ bežným uchádzačom o verejnú funkciu, ani on\nnemôže byť úplne bezmocným objektom. V tomto zmysle a v zmysle rovnosti prístupu ako\npožiadavky objektivity a nesvojvôle môže byť kandidát národnej rady na generálneho\nprokurátora nositeľom práva na to, aby sa prezident návrhom národnej rady zaoberal\na v PRIMERANEJ\n\ndobe\n\nrozhodol\n\no menovaní\n\nkandidáta\n\nalebo\n\njeho\n\nodmietnutí\n\nzo závažných dôvodov. PRIMERANÁ doba je tu procesným komponentom práva\nna prístup k verejnej funkcii, procesným však nie v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ale v tom\nzmysle, že neprimeranosť rozhodovania nesmie byť nedôstojná pre kandidáta a nesmie\nnarúšať riadny chod ústavných orgánov, kontinuitu moci. Nieto prirodzene tabuliek\nna určenie primeranosti doby a nemožno pred prezidentským palácom držať stopky\nv rukách. Prezident republiky má mať možnosť pokojne preskúmať ústavné, zákonné\na na osobu vzťahujúce sa (PL. ÚS 4/2012) kritériá navrhnutého kandidáta, avšak dbať pritom\nna skutočnosti, či ide o ústavného činiteľa, či ide o monokratický alebo kolegiálny orgán\na či má neobsadenie vplyv na riadny chod ústavných orgánov. Smerodajná, ako v tomto\nprípade, je aj dôstojnosť kandidáta samotného. Nadštandardné predlžovanie primeranosti\nmožno justifikovať len právnymi spormi, ktoré sa bezprostredne dotýkajú osoby kandidáta.\n65. Ústavný súd tu stojí pred otázkou, či ochranu demokratických procesov zveriť\núplne do rúk voliča, alebo istou mierou judicializácie vstúpiť aktívnejšie do ochrany\ndemokratického výberu generálneho prokurátora. Ústavný súd musel zvažovať, či dá\nprednosť princípu demokracie a sebaobmedzenia, a teda licencii ústavným orgánom na\nústavný čas na jednej strane alebo aspoň deklaratórnemu konštatovaniu porušenia ústavy\nako ústavnej prevencii do budúcnosti, berúc do úvahy aj skutočnosť, že aj výkon, priam\n\n25\n\nexekúcia takého rozhodnutia, by záležala na spolupráci ústavných orgánov. Druhú variantu\nvolí z dôvodu nutnosti ochrany riadneho chodu ústavných orgánov, ktorý môže byť takto\nchránený v procesnom „kabáte“ ústavnej sťažnosti a z dôvodu možnosti pričítateľnosti\nvýraznej nečinnosti prezidentovi. Taktiež už ústavný vstúpil do týchto procesov nálezom\nsp. zn. I. ÚS 76/2011 a potvrdil tento prístup aj vo veci sp. zn. I. ÚS 397/2014. Ústavný súd\nv akceptovaní toho minimálneho práva vidí aj ochranu práva objektívneho, riadneho chodu\nústavných orgánov, ak sú ich vzťahy tak nakonfigurované, že nemajú záujem riešiť\nkompetenčný spor.\nSamotný prieskum nečinnosti\n66. Ústavný súd teda pristúpi k prieskumu (ne)činnosti prezidenta republiky. Ústavný\nsúd tu nebude postupovať metódou analytickou, ktorá je vlastná mnohoročnému\nrozhodovaniu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaniach podľa procesných kódexov. Analytická\nmetóda vychádza z počítania jednotlivých úkonov súdov, resp. identifikácie a sčítavania\nnečinnosti medzi týmito úkonmi.\n67. Štrasburský súd volí opačný prístup. Najprv podľa obvyklých všeobecných\nštandardov o dĺžkach konaní súd predbežne určí, či konanie ako celok je zdĺhavé, a potom\nzisťuje, či v danej veci sú prítomné okolnosti odôvodňujúce také dlhé konanie. Takáto\ncelistvá metóda viac zodpovedá medzinárodnoprávnemu nadhľadu, ktorý má voči štátom,\nktoré ako celok kryjú národnú moc, štrasburský súd.\n68. Ústavný súd však volí túto metódu, ktorá sa môže zdať prísnejšia, nie z dôvodu\nstriktnosti. Pre ústavný život, ústavné konania, ktoré nie sú upravené zákonom a procesnými\nporiadkami, nemožno aplikovať technické metódy, ale nadhľad, ktorý odhalí takú nečinnosť,\nktorá má už štrukturálny význam a môže narúšať riadny chod ústavných orgánov.\n69. Doba 18 mesiacov medzi zvolením sťažovateľa národnou radou a rozhodnutím\nprezidenta republiky o nemenovaní je naozaj neobvykle dlhá. Ide o dobu, ktorá je rádovo\nporovnateľná nie s lehotami na rozhodnutie, ale s dĺžkou volebných období parlamentu,\n\n26\n\nprezidenta či (samotného) generálneho prokurátora. Z tohto pohľadu prvotne vníma ústavný\nsúd danú lehotu ako ústavne neakceptovateľnú.\n70. Kľúčové pre posúdenie danej veci sú nasledujúce udalosti. Sťažovateľ bol zvolený\n14. júna 2011 národnou radou a navrhnutý prezidentovi republiky na vymenovanie.\nProtikandidát sťažovateľa podal o necelý mesiac ústavnú sťažnosť (IV. ÚS 433/2012),\nv ktorej brojil za svoje zvolenie, tvrdiac, že neplatné hlasovacie lístky z predchádzajúcej\nvoľby (17. mája 2011) nemajú byť započítavané do kvóra. Ak by kvórum bolo\ninterpretované spôsobom, aký navrhuje, bol by on zvolený za generálneho prokurátora.\nPočas rozhodovania o tejto sťažnosti iniciovala 29. februára 2012 národná rada v podstate\nkompetenčný spor v podobe návrhu na výklad ústavy, podľa ktorého by prezident republiky\nmohol testovať len zákonné, nominálne kritériá (obdobne ako v skutkovo a právne odlišnom\nrozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 14/06 – menovanie viceguvernéra NBS). Ústavný súd uznesením\nsp. zn. IV. ÚS 433/2012 (porov. tiež bod 30 nálezu sp. zn. PL. ÚS 4/2012) 23. augusta 2012\npočas konania o výklade odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť pôvodného\nkandidáta. Plénum ústavného súdu rozhodlo o výklade čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy\na čl. 150 ústavy 24. októbra 2012. Výklad vytvoril či deklaroval prezidentovi limitovaný\npriestor v primeranej lehote odmietnuť kandidáta na generálneho prokurátora. Nález bol\ndoručený prezidentovi republiky 27. novembra 2012. Prezident republiky mesiac na to\n28. decembra 2012 listom predsedovi národnej rady oznámil, že sťažovateľa, zvoleného\nkandidáta, do funkcie generálneho prokurátora nevymenuje. Nález ústavného súdu\npožaduje, aby prezident nevymenovanie odôvodnil. Uvedené odôvodnil pomerne\nrozsiahlym textom. Prezidentovi ako osobe stav možno vyhovoval, ale udalosti prapôvodne\nzačali na pôde parlamentu.\n71. Samotný ústavný súd v rozhodnutí o výklade uznal bezprostrednú relevanciu\nVýkladu pre vec sťažovateľa: V bode 30 uvádza: „Treba zdôrazniť, že uvedený spor\no výklad nie je abstraktný, ale skutočne existuje v súvislosti s postupom prezidenta pri\nrozhodovaní o návrhu národnej rady, aby bol do funkcie generálneho prokurátora\nvymenovaný J. Č., ktorý bol národnou radou zvolený 17. júna 2011. Výklad ústavného\n\n27\n\nsúdu, ktorý by zodpovedal otázky tvoriace predmet sporu, by pritom umožnil bez ďalšieho\no tomto návrhu rozhodnúť. Vzhľadom na to, že o návrhu nebolo do dnešného dňa\nrozhodnuté, je zrejmé, že pre riešenie sporu má význam otázka časového aspektu\nrozhodovania. Význam ale nemožno uprieť ani ďalšej predloženej otázke, ktorá sa týka\nrozsahu úvahy prezidenta pri posudzovaní návrhu národnej rady. Prezident síce považoval\nuvedenú otázku za predčasnú, pretože v prípade kandidáta J. Č. pretrvávali pochybnosti, či\nbol zvolený v súlade so zákonom, jeho názor na rozsah uváženia, ktoré má prezident pri\nvýkone predmetnej právomoci, sa však od názoru navrhovateľov očividne odlišuje.\nZa predpokladu, že by bol správny práve jeho výklad, by tak mohol odmietnuť vymenovať\nnavrhnutého kandidáta i z iného dôvodu. Sám pritom netvrdí, že navrhnutého kandidáta\nvymenuje bez zbytočného odkladu, ak nebudú žiadne pochybnosti týkajúce sa zákonnosti\njeho voľby, ale, naopak, pripúšťa, že následne zaujme stanovisko, podľa ktorého je možné\nodmietnuť tento návrh i z iných dôvodov. O tom napokon svedčí i dnešný stav, keď po\nodmietnutí ústavnej sťažnosti D. T. (IV. ÚS 433/2012) neprebieha pred ústavným súdom\nžiadne konanie, ktoré by mohlo spochybniť spôsob, akým bol J. Č. zvolený za kandidáta\nna generálneho prokurátora. V uvedenom konaní sa sťažovateľ neúspešne domáhal toho, aby\nústavný súd prikázal národnej rade predložiť návrh na jeho vymenovanie prezidentovi,\npretože sa domnieval, že vo voľbách 17. mája 2011 získal nadpolovičnú väčšinu hlasov\nposlancov. Súčasne navrhol zrušiť výsledok hlasovania národnej rady zo 17. júna 2011.\nPokiaľ preto prezident považuje výsledok tohto konania za relevantný pre svoj ďalší postup,\nje zrejmé, že tak koná s ohľadom na svoj názor, že môže navrhnutého kandidáta odmietnuť\ni v prípade, ak sú splnené zákonné podmienky na jeho menovanie. Dôvod na zamietnutie\nnávrhu pre nedostatok spornosti veci tu teda zjavne nie je.“\n72. Sťažovateľ stavia svoju argumentáciu na skutočnosti, že prezident republiky vedel\ntakmer všetky fakty, ktoré uviedol v odôvodnení nevymenovania, už bezprostredne\npo voľbe. Z rozmanitých politických vyhlásení prezidenta v podstate odvodzuje, že\nprezident nemal takpovediac neutrálne pohnútky, úmysly, ale naopak, zohrával rolu\nv snahách o jeho nevymenovanie. Od ústavného súdu nemožno očakávať, aby uvažoval\ntýmto spôsobom. Ústavný súd nemôže rozpletať jemné, fakticky nie vždy jasné a často\n28\n\niracionálne pradivo vzťahov aktérov moci. Tento „matrix“ je zo samotnej podstaty moci\na slobodnej spoločnosti zložitý. Ústavný súd nemôže posudzovať vec tým spôsobom čo,\nkde, kedy prezident vyhlásil či nevyhlásil. Mätúca tu môže byť aj skutočnosť, že tu\nz pohľadu sťažovateľa môže splývať inštitúcia, ktorá sa prejavuje formálnymi úkonmi,\ns osobou túto inštitúciu reprezentujúcou. Ústavný súd však musí hľadieť na vec z pozície\nobjektívneho pozorovateľa a vnímať vec tak, či by boli akceptovateľné takéto kroky\nakéhokoľvek iného prezidenta v neutrálnom spoločenskom kontexte. To je prirodzene\nneľahké. Ústavný súd musí hľadať a očistiť vec na udalosti právne.\n73. Z tejto perspektívy musí ústavný súd konštatovať, že takmer celé 18­mesačné\nobdobie je kryté právnymi udalosťami, ktoré nemožno vnímať ako triviálne a ktoré mohli\nu zodpovedného prezidenta vzbudzovať pochybnosti týkajúce sa menovania. Takýmito\nudalosťami boli prebiehajúce konania sp. zn. IV. ÚS 433/2012 a sp. zn. PL. ÚS 14/06.\nDruhé uvedené konanie iniciovala národná rada, nie prezident. Ústavný súd tým prirodzene\nnehovorí, že prezident republiky nemohol či mal zakázané kandidáta vymenovať skôr alebo,\nže si daný stav neželal, ale to je z pohľadu prerokovávania ústavnej sťažnosti irelevantné.\nInými slovami, stojí za zmienku, že prezident mohol konať aj sám za situácie, keď nebol\nvýklad jasný, no on bol presvedčený o určitom postupe. Nemusel čakať na výsledok\nabstraktného výkladu, ale sám mohol ísť s „kožou na trh“. Napokon, ústavný súd nemá\nmonopol na výklad ústavy, má „iba“ posledné slovo (porov. v americkom kontexte Tushnet,\nM. Taking the Constitution Away from the Courts. Princeton). Objasnenie niektorých\nvzťahov v ústavnom systéme môže byť prenechané interakcii dotknutých ústavných\norgánov.\n74. Ústavný súd teda konštatuje, že v ústavne špecifickej situácii, keď sa súčasťou\npožiadavky na primeranú dobu na rozhodnutie o kandidátovi stalo samotné konanie\no objektívne právo, výklad, či a v akej lehote je prezident povinný sťažovateľa vymenovať,\nprezident neporušil sťažovateľovo právo na prístup k iným verejným funkciám za rovnakých\npodmienok.\n\n29\n\n75. Ústavný súd je tiež súčasťou spoločnosti. Ústavný súd už uviedol\n(II. ÚS 16/2011), že súdy, a teda aj on sám, vykonávajú rozhodovaciu činnosť\nv normatívnom priestore práva, právneho štátu a vo faktickom priestore demokracie (porov.\nSoeharno, J. The Integrity of the Judge. A Philosophical Inquiry. Ashgate 2009, s. 20\na nasl.). Tak z práva samotného, z kritérií, ktoré musia spĺňať, z expertnosti a integrity, ako\naj z dôvery verejnosti čerpajú sudcovia svoju legitimitu. Stále nepochybne platí nutnosť\nnezávislosti súdnej moci, zvlášť pre ochranu slobody. V modernej spoločnosti vzniká\nnapätie medzi na jednej strane ďalekosiahlymi a často hodnotovými rozhodnutiami, ktoré\nmajú sudcovia v sekularizovanej spoločnosti riešiť, a na druhej strane garanciami integrity\nsudcov, ktorí majú rozhodovať. Súčasná právna filozofia bolestne zisťuje, že možnosti\nprávnej regulácie vynútiť inak nevyhnutnú morálku a takpovediac spoločenskú prudérnosť\nsudcov (porov. Němeček. T. Vojtěch Cepl. Život právníka ve 20. století. Praha : Leges,\n2010. s. 7) je veľmi limitovaná (porov. Přibáň, J., Holländer, P. et al. Právo a dobro\nv ústavní demokracii. Praha: Slon, 2011). Inštitucionálne možnosti vrátane ústavného súdu\ntu zohrávajú len obmedzenú rolu [porov. II. ÚS 29/2011; porov. tiež Kosař, D. The Least\nAccountable Branch In: I .CON (2013), Vol. 11 No. 1, 234 – 260]. To je mikro­podoba\nnemožnosti štátu garantovať svoje vlastné predpoklady, mikro­podoba Böckenfördeho tézy\n(dikta či dilemy) tak často zmieňovanej v prácach prof. Holländera (Holländer, P. Filozofie\npráva. 2. rozšířené vydání. Plzeň : Aleš Čeněk, 2012. s. 110 – 111). Pocit právneho bezpečia\njednotlivcov v slobodnej spoločnosti je vytváraný aj pocitom spravodlivosti, potrebou\nnaratívnosti, rozprávania o tom a viery v to, že ešte v spoločnosti a v justícii zvlášť jestvuje\nspravodlivosť. Netreba si však uvedené zamieňať s akýmsi justičným populizmom.\n76. Na to možno nadviazať, že v predmetnej veci je pre ústavný systém podľa\nústavného súdu osožnejšie dať priestor demokracii ako premeniť ústavný súd na ihrisko\nfaktických, nie ústavnoprávnych sporov.\n77. Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí po tom, ako so súhlasom\noboch účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné\nočakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\n\n30\n\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov).\n78. Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je\nuvedené vo výroku.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. decembra 2014\n\n31", "vazby": {"registre": ["prieťahy"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 397/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 397/2014 z 4. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609"}, {"guid": "ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2011 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e"}, {"guid": "ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 29/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 29/2011 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf"}, {"guid": "ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f"}, {"guid": "ussr:114fcf37-7044-4685-964f-a84d42d9d894", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 433/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 433/2012 z 23. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:114fcf37-7044-4685-964f-a84d42d9d894"}, {"guid": "ussr:8e94e227-4dcc-43ba-afe0-7ba9877d4920", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 478/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-21", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e94e227-4dcc-43ba-afe0-7ba9877d4920"}, {"guid": "ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 95/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 95/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac"}, {"guid": "ussr:b12a3aab-92b7-4077-be1a-ff8f96a5c76c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 238/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/04 z 31. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-31", "citacie_n": 193, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1"}, {"guid": "ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 5/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/03 z 19. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-19", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d"}, {"guid": "ussr:a98c3b0e-92a1-4979-97e0-3f1cc49636e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 75/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/01 z 22. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-22", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a98c3b0e-92a1-4979-97e0-3f1cc49636e1"}, {"guid": "ussr:d5bed51b-fced-45cb-8363-1fc57a55991a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.52.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 52/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 52/99 z 8. 9. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-09-08", "citacie_n": 469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.52.1999.1"}, {"guid": "ussr:d3a6dc01-2a8c-4f8f-9795-87570381e816", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.62.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 62/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 62/99 z 14. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-14", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.62.1999.1"}, {"guid": "ussr:4224e6b1-8c2d-449d-ab3d-3c1ee97d630c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.74.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 74/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 74/97 z 7. 7. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-07-07", "citacie_n": 599, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.74.1997.1"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}, {"guid": "ussr:a8ce7363-4c9f-4f64-a244-799f237d447e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.65.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 65/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/97 z 10. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-10", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.65.1997.1"}, {"guid": "ussr:d33e39fb-a26f-4565-92c6-a265088d9b80", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 61/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 61/96 z 26. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-26", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d33e39fb-a26f-4565-92c6-a265088d9b80"}, {"guid": "ussr:17f2e1ec-bd4b-4fc2-9475-f59b4ad10759", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 7/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 7/96 z 11. 7. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-07-11", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.1996.1"}, {"guid": "ussr:2fdd477e-709f-48c9-8c9c-6fed0d775560", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 26/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 26/95 z 25. 10. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-10-25", "citacie_n": 1526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:544e4a8d-3970-4368-bb2d-6c71b16a9626", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.189.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 189/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 189/2026 z 26. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.189.2026.1"}, {"guid": "ussr:37a100ab-cc96-4fb0-86d3-78acd4834571", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2024 z 19. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2024.1"}, {"guid": "ussr:532355a5-1e76-47db-b853-9ccb07e6c7af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.6.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2022 z 24. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.6.2022.1"}, {"guid": "ussr:c4a23520-3c9e-4185-ad23-5ddd974a4618", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.446.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 446/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 446/2021 z 30. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.446.2021.1"}, {"guid": "ussr:8cdde50c-96b4-4e84-915d-4ac429a16636", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.394.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 394/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 394/2020 z 12. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.394.2020.1"}, {"guid": "ussr:c3d120a3-c8d4-4ff3-9873-092a93e398d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 224/2020", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 224/2020 z 6. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c3d120a3-c8d4-4ff3-9873-092a93e398d0"}, {"guid": "ussr:ee8d24d2-72c3-4575-8233-e2c89a4011a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.224.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 224/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 224/2020 z 6. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.224.2020.1"}, {"guid": "ussr:e1b55db0-c76d-473f-9fc2-5caed84ee500", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2019 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2019.1"}, {"guid": "ussr:d42a127e-4b9d-4d2e-bdb5-5ad82e1478a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2017", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2017 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d42a127e-4b9d-4d2e-bdb5-5ad82e1478a1"}, {"guid": "ussr:574c2148-466e-47f2-bafb-87c9ac5ff27f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 45/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:574c2148-466e-47f2-bafb-87c9ac5ff27f"}, {"guid": "ussr:2bb94015-8e15-4863-8e34-a2fc2ccf6276", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.86.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 86/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 86/2015 z 4. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.86.2015.1"}, {"guid": "ussr:8470b7f3-31b4-4a79-92d4-1b80daa5252d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2013.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2013 z 17. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2013.1"}, {"guid": "ussr:c18b2eee-cc2e-447a-8421-2d5e7a1c9b56", "ecli": null, "spisova_znacka": "0. ÚS 1/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. 0. ÚS 1/2013 z 29. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c18b2eee-cc2e-447a-8421-2d5e7a1c9b56"}, {"guid": "ussr:93ae6f5b-34eb-4c25-af31-b2846ab6385a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/2013 z 24. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-24", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:93ae6f5b-34eb-4c25-af31-b2846ab6385a"}, {"guid": "ussr:c0257c38-85c3-4b28-8a0f-8e76ca1193d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 627/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 627/2012 z 14. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0257c38-85c3-4b28-8a0f-8e76ca1193d6"}]}